Kategória: Akvaristika

Zmenené: 6. február 2013

Trpasličie mbuny

Istú chvíľu som sa pohrával s myšlienkou chovu mbún. Dostal som nápad, že určite existujú nejaké trpasličie formy, podujal som sa niečo o nich na internete nájsť a našiel som tento článok, v ktorom som sa dočítal, že môj nápad nepatrí práve k najlepším. Po dohode s autormi som ho preložil

Preklad, práva vlastnia pôvodní autori

Napísala Mary Bailey, pôvodne uverejnené vo WWM Digital Magazine 2010, preložené so súhlasom autorov.

Počas diskusie, vedúcej k napísaniu tohto článku, som sa pýtala redaktora (fóra) ako by definoval trpasličiu mbunu, hlavne v zmysle maximálnej veľkosti. Neviem, Vy ste odborníčka na cichlidy, nechám tieto vecí na Vás. Editori sú takí užitoční!!! Ale myslím si, že spomenutie tohto rozhovoru je dobrým úvodom k tomuto článku, pretože ja sama by som za trpasličiu cichlidu (v zvyčajnom význame) nikdy žiadnu mbunu neoznačila, čo je hlavný dôvod mojej pôvodnej otázky.

Pred viacerými rokmi som zúčastnila prednášky o trpasličích cichlidách, ktorú viedol Paul Loiselle, v ktorej definoval trpasličiu cichlidu takto:

  1. maximálna (celková) dĺžka 10 cm,
  2. dostatočne mierumilovná a aj z ostatných ohľadov vhodná na chov v bežnom spoločenskom akváriu.

Dobre, bod 1) nám poskytuje štartovaciu líniu ohľadom veľkosti, ale akonáhle zoberieme do úvahy bod 2, môžeme automaticky škrtnúť všetky mbuny. A Paul v skutočnosti pokračoval, že jeho definícia okamžite vylučuje všetko z Jazera Malawi a Strednej Ameriky. Toto bolo v roku 1981, a hoci viem, že odvtedy bolo objavených mnoho malých mbún, menších ako čokoľvek dovtedy známe, nevidím žiadny dôvod na to, aby som toto tvrdenie popierala. Je možné chovať jednu mladú mbunu niektorého (dokonca väčšiny) druhov v bežnom spoločenskom akváriu, ale v okamihu keď tam pridáte ďalšiu, rovnakého alebo iného druhu, je na svete problém.

Takže, bohužiaľ, pri definícii trpasličej mbuny musíme zabudnúť na obvyklý koncept trpasličej cichlidy. V skutočnosti budeme hľadať menšiu ako priemernú mbunu.

Akú malú?

Pretože si potrebujeme definovať určitú hranicu veľkosti, vyzerá to, že 10 cm celkovej dĺžky je, napriek všetkému, rozumnou hranicou na definovanie trpasličej mbuny. Nasledujúcou otázkou však je: hovoríme o veľkosti v prírode alebo o veľkosti v akváriu? Prírodná mbuna má pomerne ťažký život, musí prežiť na často chudobnej strave a musí vynaložiť veľa energie na hľadanie potravy a prípadné úteky, ak náhodou zablúdia na územie agresívnejšieho jedinca, čo sa stáva stále. Inokedy sa musí potýkať so silným prúdom alebo inými turbulenciami, ktoré sťažujú plávanie.

Naopak, mbuny chované v nádrži to majú ľahké. Bohatá (často až príliš) strava, ktorá je chovateľom často podávaná (zvyčajne príliš často), a tak namiesto celodenného hľadania potravy dostávajú jedlo častejšie ako ho skutočne potrebujú. Potom, ako sa v nádrži zabývajú, vo všeobecnosti nemajú príliš dôvodov na prenasledovanie, okrem prípadov, keď je samica pripravená na trenie. Takže je všetka potrava premenená na rast.

A nie len to, ale po generáciách chovaných v zajatí sa mbuny stávajú menej agresívne. Je to pravdepodobne kvôli tomu, že zabitie svojej samice nie je dobrá taktika na prežitie; takže silný samec (schopný brániť svoje teritórium, a tak prežiť) je v prírodnom prostredí výhodou nad slabšími samcami, ale opak je pravdou v zajatí. Je výnimkou aby zajatý samec súťažil so samicami rovnakého druhu, preto zvyčajne chováme len jedného samca, aby sme sa vyhli trvalému konfliktu. Takže menej agresívny samec, ktorý nepovažuje nezrelé samice za nepriateľov je v akváriu všeobecnou výhodou. Výsledkom je lenivý samec, ktorý môže dorastať do výrazne väčšej dĺžky ako jeho divé náprotivky.

Zoberme si jeden príklad, Metriaclima estherae. Táto ryba môže v zajatí ľahko dorásť 11,5 cm, a hoci som mal možnosť vidieť stovky ulovených náhodných vzoriek z Minos Reef v Mozambiku, žiadna z nich nebola dlhšia ako 7,5 cm. Prvé importy ktoré som videl v 70-tych rokoch, boli väčšinou veľké 6cm. Divoké M. aurora (rovnaké vzorky) nikdy nepresiahli 10 cm. Ale koľkí z nás považujú* Metriaclima* za trpasličiu?!

Potom tu je Metriaclima lanisticola (stále viac známa ako M. livingstonii), ktorá sa vyskytuje v rozľahlých severno-južných oblastiach, má na severe veľkosť maximálne okolo 7,5cm, avšak na juhu sa jej veľkosť zväčšuje až na 15cm. Ako sa s tým vysporiadať, najmú keď tie menšie populácie vyzerajú agresívnejšie ako tie väčšie!

Na celú vec sa môžeme pozrieť aj z druhej strany. Opakované súrodenecké množenie, po mnoho generácií, môže viesť k redukcii veľkosti, často spolu s inými chybami. Nevidíme to príliš často, pretože vážení chovatelia to dobre vedia a väčšina chovov v nádržiach je vo farmách. Ale mala som možnosť vidieť Labeotropheus fuelleborni zmenšených z ich bežnej dĺžky 12,5 15cm na menej ako štyri, čierne a slepé po šiestich generáciách neselektívneho chovu. Takéto ryby nie sú trpasličími mbunami, sú ohavné a mali by ste sa im vyhnúť širokým oblúkom.

Takže, vrátiac sa k pôvodnej otázke veľkostného limitu trpaslíkov, myslím, že treba hľadať prírodnú veľkosť, pretože inak toto pravidlo vylúči prakticky všetky všetky známe druhy a tých niekoľko, ktoré zostanú sa z tohto pravidla vylúči po niekoľkých generáciách pohodlného života v zajatí.

Malé nie sú vždy mierumilovné

Čo môžeme očakávať od našich trpasličích mbún v zmysle správania? Znamená ich menšia veľkosť, že sú menej agresívne ako väčšie druhy? Odpoveď, ako pri mnohých cichlidách, je áno i nie!

Veľkosť niekdy nie je spoľahlivým indikátorom správania sa cichlíd a hoci sú Pelvicachromis pulcher vo všeobecnosti považované za trpasličie cichlidy, ja by som veľmi pozorne pozorovala akúkoľvek spoločnosť, ktorú k nim umiestnim. Videla som ako jeden pár nahnal šesť 10-cm Uaru amphiacanthoides do horného rohu 120-cm akvária a striedavo vychádzali pripomenúť sa im. Z rovnakého dôvodu môžu byť niektoré veľké, či až veľmi veľké cichlidy až smiešne mierumilovné. Moje Uaru sa dokonca ani nepokúsili brániť!

Temperament pri rybách (ale i iných zvieratách) je bežne zdedený a vyvíja sa tak, aby zodpovedal tlakom prostredia. Takto cichlidy, ktoré v prírode nemusia veľmi súťažiť o potravu a priestor môžu byť mierumilovné (výnimkou môže byť obrana mladých), zatiaľ čo iné, ktoré musia kvôli o prežitie tvrdo bojovať, majú agresívny, teritoriálny pohľad na život. Ako väčšina fanúšikov Malawi vie, množstvo skalnatého prostredia v jazere je obmedzené a je obývané hustou populáciou mbún, ktoré zjavne nedokážu preplávať piesok alebo bahno, aby našli niečo menej zaplnené. Preto sú prírodné mbuny v podstate súťažiace (= agresívne), a hoci budú ich podmienky prežitia v dobrých podmienkach akvária zmenené, naďalej v nich ostáva dostatok agresivity, takže nikdy ich nemožno označiť za mierumilovné.

Malé cichlidy z konkurenčného prostredia, si často zachovávajú svoj postoj, podobne ako malí ľudia. Pri svojej ochrane majú nevýhodu menšej veľkosti, tak sú často teritoriálnejšie ako naznačuje ich veľkosť. Je veľkou chybou predpokladať, že menšie znamená mierumilovnejšie. To je často dôvod, prečo vidíme opačnú teritoriálnosť, pri druhu spomenutom skôr, Metriaclima lanisticola. Menšia populácia pochádza z relatívne husto obývaných prostredí, väčšia pochádza z malého Jazera Malombe severne od Jazera Malawi, kde nie je príliš veľa konkurencie. Cynotilapia vyzerá ako malá Metriaclima, ale podľa mojich skúseností Cyno dokáže bez problémov zahnať Metriaclima, hoci by ich mal tento svojou veľkosťou od útoku odrádzať!

Samozrejme, pretože sa jedná o cichlidy a ich úlohou v našich životoch je pomýliť nás a spôsobovať nám problémy, existujú aj malé mbuny, ktoré sú mierumilovné, napr. Labidochromis. Aby som to zhrnula, nikdy nerobte žiadne predpoklady ohľadom správania sa, založené len na veľkosti. Takže, ak vaša domáca úloha pred nákupom nepriniesla žiadne informácie ohľadom charakteru druhu, bude asi oveľa bezpečnejšie predpokladať, že malé znamená nebezpečné.

Po definovaní toho, čo máme na mysli, keď hovoríme o trpasličej mbune, dovoľte mi predstaviť niektoré rody, ktoré obsahujú takéto ryby, ako aj niektoré konkrétne druhy.

Cynotilapia

Členovia tohto rodu dorastajú maximálne do 9 12cm pri samcoch, so samičkami zvyčajne menšími. Ako som už spomenula, malé neznamená mierumilovné, Cynos to dokazuje. V prírode to sú požierači planktónu, ale pretože teritoriálne samce sú vo svojom teritóriu veľmi majetnícke a majú okolo svojich skrýš riasové záhrady‘ nespasené oblasti rias. Čo znamená, že dokážu úspešne odohnať oveľa väčších požieračov rias, napr. také Labeotropheus a Petrotilapia nemajú šancu.

Neteritoriálne samce a samice možno zvyčajne nájsť v oblastiach kde je potrava; ale verte mi, v okamihu keď dáte neteritoriálnemu samcovi možnosť stať sa teritoriálnym, okamžite ju využije. Sú to nádherné malé mbuny, ale sú vhodnejšie, temperamentom, do nádrže s väčšími mbunami s podobnými vlastnosťami.. Dokážu sa o seba viac ako postarať.

Iodotropheus a Labidochromis

Členovia týchto dvoch rodov sú väčšinou najmierumilovnejšie mbuny. Samce si nevytvárajú trvalé teritóriá, v ktorých by ich mohli nájsť samice pripravené na trenie; pokiaľ viem, je to skôr prípad náhody, v štýle chlapec stretol dievča‘, a ak je je dievča zrelé, dôjde k treniu. Je to úplne odlišný spôsob života, ako má väčšina mbún.

Dôležitá je aj ich stratégia kŕmenia. Pretože nevyžadujú stravovacie teritórium, trvalo sa pohybujú okolo skalného prostredia a naozaj málokedy útočia, pravdepodobne pretože sa považujú za neškodných ne- konkurentov. Väčšina druhov Labidochromis konzumuje z trhlín bezstavovce, čo im dáva osobitné miesto s malou alebo žiadnou konkurenciou s ostatnými druhmi mbún. Často ich možno nájsť aj v dlhých jaskyniach, teda nie v prostredí, kde budú riasy spásajúce mbuny, takže zase menej konkurencie.

Riasy spásajúce Labidochromis je oveľa ťažšie popísať. zatiaľ nevieme, ktorý spôsob kŕmenia prichádza najprv, ale mojou skúsenosťou je, že sa riasožravce vyvinuli z hmyzožravcov. Ich poloha sa prispôsobuje plnej papuľke rias, raz si štipnú tu, inokedy tam, ako sa túlajú prostredím. Je ľahko pochopiť, ako sa toto správanie vyvinulo, možno keď bolo nedostatok hmyzu a mali snahu sa vyhnúť útokom teritoriálnych bylinožravcov, preto len nenápadne preplávajú akoby okolo.

Iodotropheus tiež konzumujú riasy, ale ani oni sa nezdržia dosť dlho na to, aby vyvolali útok majiteľa teritória. Možno si vyvinuli mobilný spôsob života pretože nedokázali efektívne konkurovať s teritóriom, keďže oba druhy (sprengerae a stuartgranti) majú pomerne obmedzené rozšírenie a môžu byť pozostatkom rozšírenejších druhov, ktoré sa presťahovali inde.

Agresivita je tu nepotrebná alebo nežiadúca, keď neexistuje konkurencia, neexistuje ani potreba obrany; ak chcete prežívať pomocou neškodnosti, vyvolávanie bojov nebude správanie smerujúce k prežitiu.

Melanochromis

Členovia tohto rodu majú zlé meno kvôli tvrdému správaniu sa k samiciam, ale sú to naozaj malé druhy, ktoré sú iné. Medzi nich patrí známy M. joanjohnsonae a to, čo nazývam skupinou M. johanni johanni, interruptus, cyaneorhabdos. Posledné tri sú menšie a mierumilovnejšie ako zvyšok rodu a prvé dva z nich majú oranžové a nie pruhované samice. Som presvedčený, že sú to príslušníci samostatného rodu (alebo rodov) hoci momentálne patria do Melanochromis, ich vodorovné pásy sú na trochu inej pozícii ako napr. pri M. auratus. Tiež si nemyslím, že joanjohnsonae patrí do tohto rodu! M. dialeptos je tiež menšia ako moja hranica 10 cm a vyzerá oveľa viac ako malý auratus.

Teritorialita týchto druhov sa líši čítala som niekoľko kníh, podľa ktorých johanni nie je teritoriálne, i môj bol veľmi mierumilovný, ale videla som aj veľa skutočných bitiek medzi samcami v jazere. Odpoveďou je, chovajte jedného samca a nič iné s podobne provokatívnym vzorom, ako pri všetkých pruhovaných Melanochromis.

Metriaclima

Väčšina príslušníkov tohto rodu je príliš veľká na to, aby spadali do trpasličej kategórie, ale niektoré áno, najmä M. sp. membe deep z Likomy a M. sp. msobo s M. sp. msobo heteropictus z Tanzánskych brehov jazera. Samotný Membe je naozaj malý (7,5cm samce jedna z najmenších mbún). Existuje aj otázka, či tieto tri vôbec patria do tohoto rodu, pretože ani ich sfarbenie nie je charakteristické a niektorí autori ich dávajú do Pseudotropheus (kam určite nepatria, viz nižšie). Sú teritoriálne, ako všetky ostatné Metriaclima a majú sklony k osobným reakciám.

Ako so už spomenula, niektoré ďalšie Metriaclima tiež spĺňajú podmienku veľkosti v prírode a sú podľa mojich skúseností relatívne mierumilovné, viac ako tri vyššie spomenuté.

Pseudotropheus

Pseudotropheus je polyphyletický, inými slovami, nie všetci jeho členovia spadajú pod jeden druh, ako to vyžaduje definícia rodu; je to vedecky známe a preto sa rod pomaly delí na samostatné rody. Momentálne obsahuje veľkú skupinu, známu ako skupina ‚ elongatus (všetky elongate a slender) a veľa nepočetných druhov, ktorých rodový stav je prevažne záhadný.

Skupina elongatus obsahuje hojný počet trpasličích druhov, väčšinou nepopísaných, medzi najznámejšie patrí Ps. elongatus ornatus alebo len ornatus a Ps. flavus, známejší ako Ps. sp. dinghani. Skupina prichádza s veľkým ale som presvedčená, že tieto elongate nie sú úplne súvisiace mbuny a pravdepodobne patria minimálne do dvoch samostatných rodov. Podľa mojej skúsenosti, tie bez čiar medzi očami rastú viac a sú podstatne agresívnejšie (niekedy čisté zabijaky) ako menšie druhy s interorbitálnymi pruhmi a oveľa civilizovanejším temperamentom. Takže, hoci tu sú trpaslíci, nerobte žiadny unáhlený predpoklad len na základe mena.

Jedným z najznámejších a najpopulárnejších z ‚oddmentov‘ je Ps. demasoni, skutočný trpaslík, ktorý dorastá len do 7,5cm. V prírode nie je teritoriálny, hoci môže v zajatí obsadiť teritórium, pokiaľ bude mať príležitosť (žiadne súťaženie o jeho zachovanie). Ale je to asi jediný druh, ktorý môže byť skutočne nazvaný trpaslíkom, v tradičnom poňatí veľkosti a mierumilovnosti.

Tento rod obsahuje mnoho iných druhov s podobne malou veľkosťou, napríklad Ps. minutus, Ps. sp. polit, Ps. pulpican a Ps. saulosi, ale s oveľa menej pokojným temperamentom, siahajúcim až k úplnej teritoriálnosti.

Špeciálne vysvetlenie si zaslúži Ps. pulpican deserves. Tento druh je v literatúre známy aj ako Cynotilapia a Pseudotropheus, ale druhové mená vám asi nepovedia nič, kým nepoviem, že je to malá cichlida desaťročia známa ako Kingsizei! Vyzerá ako Cyno, stravuje sa ako Cyno a (najmä) ako zebra, ale jej zuby nedosahujú veľkosť ani jedného z nich.

Pokračujúc veľkosťou, máme tu Ps. heteropictus (9cm, agresívny) a známy Ps. socolofi (10cm, málokedy agresívny). V nádržiach chované Socolofi sú, samozrejme, výrazne dlhšie, ale zvyčajne mierumilovné, v porovnaní s mnohými menšími druhmi.

Na záver

Takže, čo to všetko pre nás znamená? No, trpasličie mbuny nie sú v podstate iné ako ostatné mbuny, len sú menšie. Dokonca môžu byť ešte agresívnejšie, kvôli svojej veľkosti a potrebujú práve toľko miesta ako ich väčšie druhy. Takže, ak snívate o spoločenskej 60tke, zaplnenej mierumilovnými trpasličími mbunami, jednoducho zabudnite!

Obrázok 3

Obrázok 3: Väčšina predávaných druhov a variet Metriclima sp., ako Metriclima double red a cobalt blue sú na chov s trpasličími mbunami príliš veľké a agresívne. Foto: Neale Monks

Odkazy

  • Konings, A. 2003 Back to Nature Guide to Malawi Cichlids (2nd edition). Cichlid Press, El Paso, USA. 208 pp.
  • Konings, A. 2007 Malawi Cichlids in their Natural Habitat (4th edition). Cichlid Press, El Paso, USA. 424 pp.